Pozdrav PLAVNIČANOM

Milí  Plavničania

Som  Ján Plavnický,  rodák z Plavnice (1934), z rodiny Štefana Plavnického  a  Márie rod. Fedorkovej. Môj rodný dom bol vedľa budovy súčasnej pošty.  V roku 1950  som odišiel študovať na strojnícku priemyselnú školu v Košiciach (v tej dobe boli na Slovensku iba 2 strojnícke priemyslovky). Potom som študoval na strojníckej fakulte  Českého vysokého učení v Prahe, strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave a napokon špecializáciu turbínových strojov a energetického strojárenstva v Moskovskom energetickom institute v Moskve. Od roku 1962 až do dôchodku som  pracoval v ČKD Praha.  Aktivne som sa podieľal na projektoch a realizácii technologických zariadení pre  rôzne oblasti priemyslu a stavbe kompresorových zariadení v diaľkovej  doprave zemného plynu v  Československu a hlavne v zahraničí.

Každoročne som navštevoval  rodičov a príbuzenstvo v Plavnici.  Naposledy v roku 2004. V Plavnici mám ešte sestru Kristínu Vyrostekovu, jej dcéru Kristínu Urbanovu s rodinou a príbuzných rodín Plavnických  a Fedorkových.

V decembri roku 2015, s podnikateľským zámerom, navštívila Plavnicu  moja dcéra  Lenka s priateľom – podnikateľom z Prahy. Obaja boli veľmi prekvapení krásou v tej dobe zasneženej Plavnice. V telefonickom rozhovore mi ihneď,  priamo z ulice,  online,  popisovali svoje prvé a veľmi príjemné dojmy z Plavnice. Podivovali sa nad tým, ako môže v odľahlej  horskej krajine existovať tak pekná obec. Pýtali sa ma, z čoho tí ľudia, kde nie sú dobré zárobkové možnosti všetko postavili. Po návrate do Prahy ma zoznámili s webovými – oficiálnymi stránkami obce Plavnica. O Plavnici, o jej histórii, o ich dojmoch sme hovorili  dlho a niekoľkokrát.

  Oficiálne stránky obce  sú na veľmi dobrej  úrovni. Fotografická a popisná časť stránok poskytuje dobrý obrázok o obci Plavnica. Ich tvorcom vyjadrujem veľký obdiv a poďakovanie. Pomocou nich som si spomenul na moju triednu učiteľku Melániu Nemcovu, na jej manžela – učiteľa  Jozefa Nemca, na ďalších učiteľov, ktorí po vojne prišli do Plavnice, na Ivana Vanča (s ktorým som sa v Prahe stretával), objasnil som si prečo sa hovorilo „ do Syrkára“  atď.  Na oficiálne stránky obce sa  pozerám dosť často. Obsah, i veľmi pekná fotodokumentácia, mi pripomínajú moju rodnú obec,  zoznamujú ma s dianím v Plavnici, vyvolávajú vo mne spomienky na život v Plavnici,  na mojich kamarátov – študentov  MuDr. Valentína Fedorka, Ing. Milana Vanča, Ing. Andreja Nemca, Ing. Jozefa Liščinského, Ing. Arch. Františka Doktora, na učiteľa matematiky na priemyslovke v Košiciach Jána Fabiána, na bratov Chmeliarových (od mosta) i ďalších. I na to, aké ťažké podmienky sme pre štúdium v tej dobe mali. Bolo to v dobe násilnej kolektivizácie, kedy nebolo dosť finančných prostriedkov, keď sme pre získanie štipendia a pokračovanie študia museli  mať doporučenie z MNV a študijnému oddeleniu  fakulty predkládať  potvrdenia o splnení povinných dodávok poľnohospodárskych produktov štátu – kontigentu, na problémy s dopravou k vlaku v Podolinci a Ľubotína, atď.

Spomínam a pozdravujem všetkých príbuzných a známych  Plavničanov. 

Uvítal som vydávanie Plavnických novín. Sú pekné. Vedeniu obce, i všetkým Plavničanom, chcem vyjadriť uznanie za pokrok v obci, za schopnosť čerpania z fondov pre zvelebenie Plavnice.

Prajem Vám úspechy vo vytváraniu pracovných možností v regiónu a hodne šťastia a lepšie podmienky pre život v Plavnici.