Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých

V šepote cintorínov

V šepote hĺbky cintorínov,

úlovku roztrhaných sietí,

modlitby objímajú synov,

čo presadení driemu v kvietí.

V tajomstve vône chryzantémy

pamiatka láskou zabliká.

To život, ktorý v pokore

nad zemou zaspal podťatý,

do zeme vsadil Ducha chrám

a večnosť vďačne privítal.

Tam v diaľke vrátil Ducha chrám,

nad zemou smrťou podťatý,

ktorý si uctil v pokore.

Modlitba vrúcne zabliká

v belobe vďačnej chryzantémy.

V spomienkach slzy vyschlo víno.

Kvitnúca nádej napovie ti,

že spoločenstvu drahých synov

už Slnko, nielen dúha svieti.

                    František Babiar

Na začiatku novembra navštevujú veriaci podľa kresťanskej tradície cintoríny. Pápež Gregor III.

v roku 731 nariadil slávenie Všetkých svätých v Ríme každý rok 1. novembra a pápež Gregor IV. ho o sto rokov neskôr rozšíril na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých, hoci sú v nebi. Z tohto sviatku sa vyvinula aj spomienka na mŕtvych. Opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny v roku 998 nariadil večer 1. novembra vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril po celej západnej cirkvi. Na znak nesmrteľnosti duší a Božieho milosrdenstva sa na cintorínoch zapaľujú sviečky.
Na Slovensku siaha úcta k mŕtvym až k našim praslovanským predkom. Podľa ich predstáv sa duše zomrelých naďalej zúčastňovali na udalostiach svojho rodu, ktorý si ich mal uctievať primeranými obradmi.

Aj cintorín v Plavnici otvoril svoje brány a žiaril svetlom tisícok sviec. Ľudia sa zastavili, zapálili sviečku a spomínali. Na chvíľu za sebou zanechali zhon všedných dní a uvedomili si vlastnú pominuteľnosť. Preto nech sviece čo najčastejšie horia – sprevádzané modlitbou – na hroboch našich drahých lebo ani jedna dušička by nemala byť opustená.